poslal betma V Cirkvi som našiel domov
Bill Zalot
Advent súvisí s privítaním –
s prípravou cesty Pánovi a s tým, že sme prijatí ako členovia Ježišovej
rodiny, ktorá sa zhromažďuje pri jasliach. Súvisí s tým, že spoznávame
Krista v ľuďoch okolo seba a prijímame ich tak otvorene ako Kristus.
Súvisí s tým, že odstránime každú prekážku a bariéru pôsobeniu
Ducha.
Myslím si, že tieto témy majú veľmi praktickú
stránku. Narodil som sa so spastickou mozgovou obrnou a používam
invalidný vozík. Keď uvažujem o tom, čo znamená byť prijatý a prijímať
iných, najmä vo farskom prostredí, premýšľam o materiálnom usporiadaní
kostola.
Nepatríš sem
Do 12 rokov som sa cítil ako vážený člen
Cirkvi. To súviselo so skutočnosťou, že moju domovskú farnosť založili
krátko pred mojím narodením a kým postavili kostol, celé roky sme mali
sväté omše v telocvični farskej školy. Toto miesto bolo ľahko prístupné
pre ľudí ako ja, ktorí potrebovali invalidné vozíky. Cítil som tam
intimitu a Božiu blízkosť, na ktorú nikdy nezabudnem. Neboli tam žiadne
bariéry, žiaden nemý znak, že sem nepatrím.
Všetko sa zmenilo s otvorením nášho nového
kostola v roku 1966. Zrazu sa miesto, kde som sa vždy cítil prijímaný,
stalo miestom, kde som sa cítil najodmietanejší. Táto budova nemala pre
mňa prístupovú cestu. Nebola tam rampa pre invalidné vozíky – len
štyri schody, ktoré hovorili, že sem nepatrím.
Postoj nášho kňaza len potvrdil môj pocit
odmietnutia. Rodičom povedal: „Nemusíte ho sem voziť.“ Našťastie
ignorovali jeho radu a našli spôsob, ako ma dostať na nedeľnú svätú
omšu. Jeho slová ma však nahnevali. Bol som rozhodnutý chodiť na svätú
omšu – aby som sa mu postavil na odpor a poslúchol Boha, o ktorom som
si myslel, že ma odsúdi, keby som vynechal svätú omšu. Bol som čoraz
zatrpknutejší a utiahnutejší.
Uvoľni sa!
Aby som zmenil svoj postoj, potreboval som
pomoc iných kňazov – univerzitného kaplána a tých, čo prišli po našom
zakladajúcom farárovi. Títo muži sa podobali jednému z mojich hrdinov,
svätému Vavrincovi. Je to rímsky mučeník z 3. storočia, ktorý pokladal
chromých, slepých a chudobných členov Cirkvi za jej pravé poklady.
S ich povzbudením som sa začal zúčastňovať na farskom živote
a objavoval som Boha milosrdenstva, ktorý ma miluje a prijíma ma
takého, aký som.
Začal som si tak uvedomovať, že nemusím
dovoliť fyzickým prekážkam, aby mi diktovali náladu. Mojou úlohou bolo
slobodne sa rozhodnúť, či budem pozitívny a dobrosrdečný alebo
negatívny a zatrpknutý. Tak ako som sa slobodne rozhodol, že budem
používať invalidný vozík, nemusel som dovoliť hnevu a zatrpknutosti,
aby mi bránili ísť vpred s Pánom.
Keď som si to uvedomil, prinieslo to do môjho
života veľkú zmenu. Pomohlo mi to odpustiť farárovi, ktorý mi spôsobil
toľko bolesti. A keď sa zatrpknutosť vytratila, cítil som, že rastiem.
Už som nebol spokojný s tým, že som katolík, ktorý jednoducho
„dodržiava pravidlá“. Chcel som prijať vieru a žiť ju každý deň naplno!
Chcel som byť blízko pri Ježišovi a spoznávať jeho slovo a lásku voči
mne – bez ohľadu na to, či som sa cítil vítaný v kostole alebo či som
fyzicky dokázal urobiť všetko, čo dokázali ostatní.
Príjemne ma prekvapilo, keď som zistil, koľko
vecí dokážem urobiť. Používal som svoje dary v službe vo farnosti
ako lektor, birmovný rodič, učiteľ náboženstva a člen charitatívneho
výboru. Napísal som niekoľko článkov do farského časopisu o úlohe ľudí
s postihnutím v dnešnej Cirkvi. Reprezentoval som našu farnosť na
arcidiecéznych konferenciách. To všetko ma naozaj uzdravovalo.
Vianoce na vrchole hory
Raz na Vianoce pred niekoľkými
rokmi som si naplno uvedomil, ako ďaleko som sa dostal – a ako ďaleko
sa dostala Cirkev. Moji rodičia, brat i ja sme navštívili sestrinu
rodinu a spoločne sme išli na vigíliovú svätú omšu v ich farnosti.
Túto udalosť dokážem opísať len ako skúsenosť na vrchole hory.
Začalo sa to vtedy, keď som prišiel a uvidel,
že kostol je prístupný pre telesne postihnutých. Všade boli viditeľné
znaky medzinárodného symbolu postihnutých. Ako trúbky, ktoré museli
sprevádzať ohlasovanie radostnej zvesti anjelmi, tak mi každý znak
hovoril: Si tu vítaný!
Ešte si pamätám na pôsobivú homíliu kňaza
o dôstojnosti každého človeka. Hovoril v nej príbeh, ktorý ma veľmi
oslovil. Bol o Dorothy Dayovej, spoluzakladateľke Hnutia katolíckych
robotníkov, a o tom, ako raz dala diamantový prsteň – dar od bohatého
darcu – chudobnej žene, ktorá prišla po polievku. Dayovú kritizovali za
tento čin, ale ona odpovedala: „Myslíte si, že Boh stvoril diamanty
len pre bohatých?“
V ten osobitný večer som sa cítil bohatý –
požehnaný, že toľkí členovia mojej rodiny sa stretli, aby slávnostne
prežívali svoju katolícku vieru. A dvojnásobne som bol požehnaný, lebo
moja sestra slúžila ako mimoriadny rozdávateľ svätého prijímania, môj
švagor ako lektor a moja neter i synovec ako miništranti. Prijatie
Ježiša v Eucharistii z rúk vlastnej sestry bolo vrcholom večera.
Celá táto skúsenosť ma zaskočila a keď som sa
vrátil domov, plakal som od radosti. Cítil som sa celkom prijatý a Boh
ma objal. A to spôsobilo, že som sa cítil vítaný – cítil som sa ako
v nebi!
Vyrovnať cestu
Dnes sa cítim vítaný a prijatý vo väčšine
katolíckych chrámov. Viem, že to neplatí pre každého – a nemám na
mysli len ľudí s telesným postihnutím. Tak ako zatrpknutosť, ktorú som
veľmi dlho živil, aj niektoré prekážky, ktoré bránia vstupu do kostola,
sú neviditeľné. Aj tie sú údoliami, ktoré treba vyplniť, a kopcami,
ktoré treba znížiť.
Ježiš je pripravený odstrániť každú prekážku,
aby sme mohli prijímať jeho život. Chce, aby sme my všetci – či môžeme
chodiť alebo nie, či vidíme alebo nie, či počujeme alebo nie –
používali svoje dary a talenty na budovanie jeho Cirkvi. Keď mu povieme
áno, dá nám príležitosti a zomkne nás užšie ako členov svojej rodiny.
Keď je tu Adventné obdobie a blížia sa
Vianoce, vyzývam vás, aby ste sa spolu so mnou pýtali Ježiša: Aké dary
ti môžem priniesť, Pane? Čo môžem urobiť, aby som ti pripravil cestu –
vo svojom srdci a pre iných?
Keď pripravujeme naše farnosti, aby boli
otvorené, môžeme sa modliť, aby sa stali miestom skúsenosti na vrchole
hory pre mnohých. Nech každý urobí svoju úlohu a „čo je krivé, bude
priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou. A každé telo uvidí Božiu
spásu“ (Lk 3, 5 – 6)!
Bill Zalot je aktívny člen farnosti svätého Michala Archanjela v Levittowne, Pensylvánia, USA.
