1. Úloha Inkvizície.

Inštitúcia, ktorá medzi inými, mala symbolizovať religiózny obskurantizmus a útlak, je Inkvizícia. Jej dominancia v diskusii dala podnet na vznik niekoľkých vzájomne na seba nadväzujúcich mylných predstáv. Prvou myšlienkou je jednoducho to, že „Inkvizícia“ bola hlavným mocenským orgánom zodpovedným za hon na čarodejnice. V skutočnosti, hoci niekoľko inkvizítorov napomohlo pri vývoji honu na čarodejnice v jeho ranných štádiách (napr. napísaním spisu Malleus Maleficarum [Kladivo na čarodejnice, 1486]), portugalská, španielska a rímska inkvizícia účinne zabránili honom na čarodejnice v období šestnásteho a sedemnásteho storočia v južnej Európe. Popravy boli v prevažnej miere v kompetencii svetských kriminálnych súdov. Druhou myšlienkou je, že pápežská Inkvizícia, ktorá bola založená kvôli potlačeniu katarskej a valdénskej (Vaudois) herézy, presunula svoj záujem na prenasledovanie čarodejníc aby tak ďalej mala čo robiť. Samozrejme chronológia historických udalostí túto domnienku nepodporuje. Využíva sa na to, aby sa ukázalo, že existovali masové hony na čarodejnice v ranom 14. storočí, krátko po potlačení Katarstva, ale neskôr sa ukázalo, že to bolo založené na dokumentoch sfalšovaných v roku 1829 Étiennom Léonom de Lamothe-Langon. Treťou myšlienkou je, že Inkvizícia upaľovala čarodejnice preto, že chcela zachrániť ich duše.  V skutočnosti inkvizíciou preferovaný cieľ bolo získať heretikov späť pre pravú vieru bez ich upálenia. Tých, ktorých upálila (alebo skôr, ktorých odovzdala svetskému ramenu na upálenie), to boli nekajúci (nenapraviteľní) heretici alebo inak previnilci opakovane sa dopúšťajúci zločinu herézy. Upálenie nemalo za cieľ spasiť ich duše ale jednoducho značilo patričný trest za ich zločiny.

2. Úloha mučenia.

Spolu s dôrazom na Inkvizíciu prichádza dôraz na mučenie. Tortúra bola samozrejme mimoriadne dôležitá v honoch na čarodejnice, takže to nie je tak celkom mylná predstava. Samozrejme prípady tortúr, ktoré sú spomínané v populárnych rozprávaniach o honoch na čarodejnice alebo vystavené v „múzeách tortúry“ na rozličných miestach vo svete, sú zvyčajne najextrémnejšie a najdramatickejšie fyzické mučenia; falošná implikácia je že tieto boli normálne.

3. Nevyhnutnosť usvedčenia.

Myšlienka tortúry priamo poukazuje na myšlienku, že procesy s čarodejnicami boli tak nachýlené proti obhajobe, že usvedčenia boli jedinými možnými výsledkami. V skutočnosti približne polovica podozrivých čarodejníc vlastne vydržala mučenie bez toho, aby sa priznali – keď bolo vykonávané striktne podľa oficiálnych pravidiel, čo sa často nedodržiavalo. Dokonca počas obrovskej čarodejníckej paniky vždy existovalo niekoľko oslobodení spod obžaloby a mnoho ďalších prípadov bolo stiahnutých ešte predtým, než  proces mohol začať. Myšlienka nevyhnutného odsúdenia je častá pretože ľudia sú náchylní veriť názoru, že hon na čarodejnice bol krutý a barbarský.

4. Finančná profitabilita.

Ďalším často sa vyskytujúcim názorom je, že čarodejnice boli obviňované kvôli baženiu po peniazoch. Zvyčajne sa hovorí, že samotné autority chceli profitovať, ale niekedy sa o susedských obvineniach hovorí, že boli motivované túžbou susedov po pozemkoch alebo majetku. Je pravda, že niektoré súdy mohli konfiškovať majetky zločincov, ale mnoho iných súdov to tak nerobilo a teda konfiškácia je zavádzajúci termín. Väčšina čarodejníc bola príliš chudobná na to, aby ich chabé vlastníctvo bolo pre niekoho dostatočným lákadlom pre osobné obohatenie. Len málo aktívnych lovcov čarodejníc, akým bol napr. Matthew Hopkins prijímalo finančný obnos, ale aj on prijímal iba malé poplatky plus nutné výdaje; nebola to určite žiadna túžba po peniazoch, čo ho primälo aby sa stal lovcom čarodejníc. Niektoré bohaté čarodejnice boli obvinené kvôli zášti na ich bohatstvo a lakomstvo, ale to bola len úzka minorita. Myšlienka honu na čarodejnice kvôli peniazom je atraktívna pretože pripisuje lovcom čarodejníc motív, ktorý je v súčasnom modernom svete ľahko pochopiteľný – ale to je len moderný mýtus podsúvaný našim predkom.

5. „Kúpanie“ čarodejnice.

Nepochopenie „skúšky studenou vodou“ (tzv. vodný ordál) viedlo a stále vedie niektorých k domnienke, že čarodejnice mohli byť odhalené ich hodením do vody. Ak plávali, boli vinné. Ak sa ponorili, tak boli nevinné – ale utopili sa. V skutočnosti slučky povrazu boli upevnené na podozrivých tak aby sa dali vytiahnuť z vody; naviac, tento test nemal nikde v Európe legálnu cenu. Táto domnienka slúži ako uistenie o našej vlastnej kultúrnej nadradenosti: ľudia žijúci dnes sú bystrejší alebo citlivejší než ignorantní lovci čarodejníc. Nedávnym príkladom prudkej reakcie voči tejto domnienke z 50.tych rokov 19. storočia pochádza od škótskeho bádateľa Davida Livingstonea, ktorý vysvetlil vodnú skúšku Afričanom ako „súčasť múdrosti mojich predkov“ aby kritizoval niektoré z ich vlastných tradičných zvykov.

6. Hon na čarodejnice znamenal hon na ženy.

Hon na čarodejnice je často popisovaný ako viac či menej vedomý nástroj používaný mužmi na utláčanie žien. V skutočnosti, hoci existuje jasný vzťah medzi ženami a honom na čarodejnice, je vec oveľa zložitejšia. Feministický historický výskum pre prínos do popredia a osvetlenie týchto problémov, ktoré tradiční antiklerikálni historici ignorovali, vykonal veľa dobrého; ale výsledky, aké predpokladal, sa nedostavili. Lovci čarodejníc sa nezameriavali na ženy ako také, ich zaujímali predovšetkým čarodejnice.  Najmenej 20 percent zo všetkých popravených „čarodejníc“ boli muži a existovali miesta, kde väčšina z nich boli muži. Naviac, hŕba svedectiev proti ženským „čarodejniciam“ pramenila buď priamo či nepriamo od žien.

7. Mýtus „Deviatich miliónov čarodejníc“.

Ako súčasť ich dôrazu na enormnosť honu na čarodejnice, feministické historičky patrili medzi tých, ktorí zdôrazňovali najvyššie možné počty popravených čarodejníc. V osemnástom storočí sa Voltaire zmienil o špekulatívnom odhade 100 000 popráv za čarodejníctvo. Nesprávne pochopenie nemeckým archivistom na sklonku 18. storočia bolo extrapolované a nafúknuté Gustávom Roskoffom, viedenským profesorom, ktorý v roku 1869 publikoval široko populárnu knihu História diabla, do štatistického „pokusného balónika“ hovoriaceho o „9 miliónoch upálených čarodejníc“. Priekopníčka a antiklerikálna feministka Matilda Joslyn Gage toto číslo prevzala od Roskoffa v r. 1893 a vložila ho do raného feministického diskurzu. Hoci toto číslo bolo divokým odhadom nakoniec založeným na úplne chybnom výskume, dosiahlo široké prijatie pretože feministickí a antiklerikálni autori  prajúc si zvýrazniť dôležitosť honov na čarodejnice mali tendenciu vyberať si tie najvyššie z rôznych dostupných čísel. Relatívne nedávno bolo číslo 9 miliónov často opakované nacistickou propagandou (ktorá inak iba zriedkavo súhlasila s feministkami) a obrátené proti nim, uľahčilo  porovnanie so štandardným počtom 6 miliónov Židov zavraždených pri Holokauste. Skutočný počet obetí čarodejníckych procesov nebude nikdy presne známy, ale v súčasnosti prijatý vedecký odhad sa pohybuje v rozmedzí 50 000 – blízko Voltairovmu číslu. Dôležitosť honu na čarodejnice neleží priamo v počtoch popravených, ale v klíme strachu, ktorý sa prejavil aj keď „len“ sporadickými popravami. „Preháňanie“ sa tu zdá byť vhodným výrazom.

8. Pôrodné asistentky (babice) a liečiteľky.

Dve navzájom súvisiace mylné predstavy majú čo dočinenia s babicami. Prvá domnienka je taká, že lovci čarodejníc sa hlavne zamerali na babice, keď novorodenci zomreli. Okrem tejto feministickej myšlienky, táto má antiklerikálny prvok: O Cirkvi sa predpokladá, že bola nepriateľská k babiciam, pretože sa snažili zmenšiť pôrodné bolesti určené pre ženy ako trest za Evin hriech. Niektoré démonológie (vrátane jednej z najstarších démonológií, konceptu knihy Malleus Maleficarum) naozaj odsudzovali babice, pretože sa verilo, že ich prístup k deťom im poskytuje materiál pre kanibalistické zabíjanie novorodencov, ale väčšina z nich babice ignorovala. Niektoré babice boli naozaj obviňované z čarodejníctva, ale na dôkaz, že boli cieľom, ich bolo príliš málo; zdá sa, že väčšina babíc boli veľmi vážení ľudia a väčšinou bolo veľmi nepravdepodobné, že budú obvinené svojimi zákazníkmi či susedmi. Druhá mylná predstava zahrňujúca babice a liečiteľky je že náhle sa objavujúca mužská lekárska profesia viedla k útoku na tradičných ženských liečiteľov – vrátane babíc – ich označovaním za čarodejnice. Toto pútalo pozornosť ranej generácie feministických historičiek v 70-tych rokoch 20. storočia, ale žiadny dôkaz túto domnienku nepodporuje. Ľudoví liečitelia v rano-modernej spoločnosti mohli kľudne byť buď muži alebo ženy. Niektorí z nich boli obvinení z čarodejníctva, často vtedy, keď ich liečby dopadli zle, alebo keď sa pohádali so zákazníkom alebo konkurenčným liečiteľom. Ale úloha lekárskej profesie v honoch na čarodejnice bola naozaj okrajová – lekári bývali ďaleko menej dôležití než napr. právnici a čo sa týka čarodejníctva, patrili medzi prvých dôležitých raných skeptikov.

9. Čarodejníctvo ako prežívajúci pohanský kult.

Moderní pohani z hnutia Wicca často podporujú myšlienku, že čarodejnice, ktoré boli vyhľadávané v rano-modernej dobe praktizovali pohanské náboženstvo a s príchodom kresťanstva sa dostali do podzemia. Jeho členovia uctievali rohatého boha, menom „Dianus“ a boli organizovaní v krúžkoch (covenoch) po trinásť. Keď kresťanská Cirkev odhalila toto náboženstvo v neskorom stredoveku, jeho členovia boli prenasledovaní za údajné uctievanie Diabla. Útržkovité verzie tejto teórie sa príležitostne objavovali v devätnástom storoči, ale našli trvalú a detailnú formu v r. 1921 vydaním knihy egyptologičky Margaret Murray, The Witch-Cult in Western Europe, slov. Čarodejnícky kult v západnej Európe. Táto sa zviezla na vlne popularity „pohanského návratu do minulosti“ a robila presvedčujúci dojem hlbokého vedeckého diela. Táto kniha bola v skutočnosti klamná – Murrayovej zdroje často nepísali to, čo ona tvrdila, že píšu – ale na to sa v tej dobe ešte neprišlo. Murrayovej teória sa stala vplyvnou, hoci nebola všade a všetkými akceptovaná. Historici oboznámení so záznamami o procesoch s čarodejnicami ju často kritizovali, ale často mohli napísať len to, že nenašli žiadny dôkaz pre jej teóriu  v ich vlastných výskumoch. Teória si dokonca získala čerstvú popularitu v 60-tych rokoch 20. storočia medzi historikmi zaujímajúcimi sa o ľudové hnutia. Dôkladná práca odhaľujúca Murrayovej klamné použitie zdrojov bola vykonaná až po roku 1970 (Cohn 1975). Odvtedy moderné Wiccanské hnutie, ktorého zakladatelia si priali veriť, že zdedili starobylú tradíciu, sa chopili Murrayovej teórie. Witchcraft Today (1954), kľúčová kniha hlavného zakladateľa hnutia, Geralda Gardnera, vyhlasovala, že autor patrí ku krúžku (covenu) čarodejníkov, ktorý mal údajne prežiť od predkresťanských čias. Kniha obsahovala schvaľujúci úvod samotnej Murrayovej. Jej teória týmto získala nový dych a hon na čarodejnice sa stal medzi Wiccanmi, ktorí si o sebe mysleli, že sú nasledovníkmi čarodejníc, známym ako „Doba upaľovania“, angl. “Burning Times”. Niektorí Wiccani stále trvajú na tejto teórii, ale mnoho iných si už uvedomilo, že ako taká nemôže odolať dôkladnému historickému skrutíniu.

10. Ergotizmus (Otrava námelom).

Konečne tu máme myšlienku, ktorá nezávisí na minulej intelektuálnej tradícii, ale získala popularitu hlavne vďaka jej modernosti. Myšlienka spočíva v tom, že symtómy démonického posadnutia boli spôsobené ergotizmom – jedenie pšenice kontaminovanej paličkovicou nachovou, námelom, lat. ergot fungus. Takto otrávení obviňovali iných z ich „pobosorovania, očarovania“, spôsobujúc tak hony na čarodejnice. Niektoré verzie myšlienky sa zameriavajú na Salem, zatiaľčo iné to rozširujú na všetky prípady démonického posadnutia alebo dokonca na všetky hony na čarodejnice. Samozrejme teória ergotizmu v Saleme už bola zdiskreditovaná a to z rôznych príčin, vrátane jej neschopnosti vysvetliť prečo mu podľahli len „otrávené dievčatá“ (ergotizmus postihuje celé domácnosti a mužov rovnako ako ženy) a prečo sa ich symptómy často prenášali za prítomnosti obvinených čarodejníc. Teória ergotizmu nedosiahla mnoho ani pri vysvetľovaní prípadov démonického posadnutia v Európe, v ktorých sa vyskytovali zriedkavé výnimky vzhľadom na normálny vzorec obvinenia z čarodejníctva založený na susedských sporoch. Samozrejme najcitovanejší fakt, že námel je zdrojom dietylamidu kyseliny lysergovej (LSD), mu pridáva na atraktívnosti: ľudia sú fascinovaní myšlienkou že ich predkovia tiež zakúšali halucinácie vyvolané drogou. „Vedecký“  dojem z tejto myšlienky jej poskytuje veľký význam vo svete, v ktorom dominuje technologický pokrok a tento význam je ešte znásobený sčítanými užívateľmi drog. Táto teória bola poprvýkrát spopularizovaná v r. 1976 článkom v novinách New York Times s titulkom “Salem Witch Hunts in 1692 Linked to LSD-Like Agent.” Vo všeobecnosti mnohé z týchto myšlienok sú atraktívnymi pretože umožňujú ľuďom sympatizovať s obeťami honov na čarodejnice a poskytujú pocit účasti na ich krutom osude. Je pravdepodobne prirodzené cítiť, že v lovcoch čarodejníc musela byť nejaká zrejmá chyba: boli hanební, nevzdelaní alebo oboje. Súčasný individualizmus mal uľahčiť túto tendenciu. Individualisti, ktorí nezapadajú do okolitej spoločnosti a ktorí zápasia s kolektívnym predsudkom aby tak získali svoju pravú cenu sú hrdinami mnohých žánrov modernej kultúry. Ľudia sa identifikujú s čarodejnicami ako nepochopenými jednotlivcami tohto druhu. Túžba cítiť empatiu k ľuďom z minulosti, obzvlášť k obetiam perzekúcie, je chvályhodná. Samozrejme historici si prajú rozšíriť rovnaké porozumenie na všetkých ľudí, ktorých študujú – na lovcov čarodejníc ako aj na čarodejnice. Nazývať lovcov čarodejníc krutými zločincami alebo nevzdelancami nemôže vysvetliť prečo robili to, čo robili; naviac, mnohí z nich boli jasne vzdelaní a niektorí boli skôr chvályhodní než hanební. História nie je ľahký predmet.

Julian Goodare    

Použitá a odporúčaná  literatúra:  

Cohn, Norman. 1975. Europe’s Inner Demons. London: Chatto.   Harley, David. 1990. “Historians as Demonologists: The Myth of the Midwife-Witch.” Social History of Medicine 3: 1–26.   Hutton, Ronald. 1999. The Triumph of the Moon: A History of Modern Pagan Witchcraft. Oxford: Oxford University Press.   Monter, E. William. 1972. “The Historiography of European Witchcraft: Progress and Prospects.” Journal of Interdisciplinary History 2: 435–451.   Purkiss, Diane. 1996. The Witch in History: Early Modern and Twentieth-Century Representations. London: Routledge.   Simpson, Jacqueline. 1994. “Margaret Murray: Who Believed Her, and Why?” Folklore 105: 89–96.  

Z knihy Golden, Richard M. (ed.), Encyclopedia of Witchcraft: The Western Tradition, ABC-CLIO, Santa Barbara, CA, 2006, 1238 pages, (4 volumes; ABC-CLIO, Santa Barbara, Denver, and Oxford, UK, 2006), Heslo Misconceptions about the Witch Hunts.